Zatiaľ čo kontinentálne právo poníma princípy verejného poriadku (ordre public) ako pilier právneho a sociálneho poriadku tvoriaci jeho dlhodobú konštantu, verejný poriadok tak, ako ho chápe Common law, patrí do značne širšej legislatívnej kategórie. V tomto pohľade sú si verejný záujem a verejný poriadok, ako dve rôzne kategórie, omnoho bližšie, než je to podľa právnych poriadkov kontinentálneho práva. Napriek tomu však zostávajú kategóriami separátnymi. No rastúca tendencia argumentovať poukazovaním na verejný záujem a miešanie verejného záujmu s verejným poriadkom (ordre public) – často v dôsledku terminologických nepresností – je alarmujúce, pretože vedie k rozširovaniu námietky verejného poriadku a k častejšiemu používaniu výhrady verejného poriadku, čo je v rozpore so záujmami medzinárodného spoločenstva. Verejný záujem nie je neurčitým právnym pojmom. Predstavuje abstraktný pojem, ktorý je možné určiť iba na pozadí zvláštnych právnych noriem (predpisov, štandardov). Jeho subjektom sú osoby, ktoré tvoria voľne určenú, no v zásade určiteľnú skupinu, a je obvykle vyjadrený formou [absolútne] kogentných noriem (ktoré majú v medzinárodnom práve súkromnom obvykle podobu noriem imperatívnych). Zatiaľ čo inštitút verejného poriadku má účinky negatívne, kogentné normy pôsobia ako normy pozitívne. No iba vo výnimočných prípadoch je verejný záujem považovaný za natoľko prevažujúci, aby bol kvalifikovaný ako verejný poriadok a bol chránený kvalifikovanými právnymi prostriedkami. Na rozdiel od absolútnych imperatívnych noriem si verejný poriadok nevyžaduje určenie verejného záujmu a jeho konkrétneho subjektu či prostriedku.