Tento článok sa zaoberá nedávno začatými investičným arbitrážami, v ktorých tabakový koncern Philip Morris žaluje dva štáty, Uruguay a Austráliu, za prijatie právnej úpravy limitujúcej používanie jeho ochranných známok. Tieto spory majú zaujímavé implikácie z pohľadu medzinárodného investičného práva. Ide v prvom rade o problematiku hraníc legitímnej štátnej regulácie s cieľom ochrany verejného zdravia (police/regulatory powers) a prípadné kolízie s medzinárodnou ochranou investícií. Tento príspevok však nazerá na tieto spory z iného uhla. Predovšetkým sa venuje možnostiam, ako uplatniť v investičnej arbitráži iné pramene medzinárodného práva, než aplikovateľnú BIT, národné právo a medzinárodné zvyky. Ide konkrétne o uplatnenie práva WTO (dohody TRIPS) a tiež Rámcovej dohody o kontrole tabaku. Po predstavení predmetných právnych úprav a nárokov investora sa autor venuje spôsobom, ako je možné či vhodné aplikovať „ne-investičné medzinárodné právo“ v týchto sporoch. Dochádza k záveru, že tribunály by mali k ne-investičnému právu prihliadnuť pri interpretácii aplikovateľnej BIT. Vyslovuje takisto názor, že nároky investora strán porušenia práva WTO nie sú opodstatnené. Na záver autor poukazuje na možné dôsledky týchto sporov v oblasti štátnych politík riešiacich inštitút investičnej arbitráže, predovšetkým na nedávne odmietnutie tohto mechanizmu riešenia sporov v niektorých štátoch, napr. v Austrálii.